2 dny v domě Lenky Zbrankové (eseje)

Jeden deň v dome Lenky Zbrankovej

Svetlo. Mäkké jarné svetlo, ktoré s ránom prichádza a poskakuje z listu na list, z lupienku na lupienok a hop zas na iný kvet. Jarné svetlo, sťa by nevedelo obsedieť, z kvetov na zemi odrazí sa na biele murované steny, zahalené v zelenom šate popínavej rastliny. Vôňa byliniek a kvetov vytiahne zo sna aj najväčšieho spáča. Jemné tóny teplých farieb, tichá atmosféra slnečných lúčov padajúcich na ťažký drevený nábytok. 

Vstanem a otvorím veľké okno dokorán nech radostná nálada spevavých vtákov vstúpi aj dovnútra. Päť krokov dozadu, umyjem si tvár, pozriem sa na seba a naspäť do okna. Vôňa eukalyptu a čistá kúpeľňa. V župane sa vydávam na dobrodružstvo do kuchyne – cez chodbu so stĺporadím a belasou oblohou nad sebou. To je vznešenosť každodennosti. 

Pred tým ako zostúpim po schodoch do otvoreného priestoru zastanem, zameriam svoj zrak napravo, kde spomedzi stĺpov vidieť cieľ putovania – kávovar. Zídem dole, prejdem okolo pohovky, okrúhleho jedálenského stola až ku kuchynskej linke. Tiché vrčanie stroja a vôňa kávy sprevádza moje myšlienky. Opriem sa o linku a pozorujem dlhú miestnosť, ako sa postupne napĺňa svetlom. Vľavo, cez rad okien pravidelne za sebou stojacich ako zástup nôt v notovej osnove a vpravo, spoza stĺpov z presklennej chodby. Prúd myšlienok preruší zapípanie stroja a pozdrav práve zobudenej Elišky.

Vezmem kávu a vyberiem sa dolu do šatne, kde sa ukrývajú schody do meditačnej miestnosti. Vstúpim do miestnosti, pristúpim k dverám na strešnú terasu a vojdem na ňu. Usadím sa v pohodlnom kresle s vankúšmi, dekami a sledujúc tanec rastlín vo vetre uchlipkávam si z horúcej kávy. Sedím, premýšľam, dopijem a spomeniem si, že má prísť návšteva. 

Zbehnem dolu a spolu s Eliškou pripravujeme všetko na príjazd hostí. Ich spálne sú pripravené, kúpeľňa čistá, už len nachystať drevo do piecky, aby sme večer mohli sedieť pri ohni a hrať spoločenské hry, v teple a pohodlí. Hostia dorazili a s priložením ruky k dielu sme sa navečerali, pri okrúhlom stole sa rozprúdila zábava a smiech. 

Ako večer postupoval a dážď vonku silnel, pohodlné sedačky nás vlákali do svojich osídel a blkot ohňa nás priam hypnotizoval. Tiché rozhovory a tajomstvá pohltili steny obložené drevom a keramikou. Veľkosť priestoru v nás vyvolal túžbu po malých izbietkach a po bezpečí voňavých paplónov. V tichosti noci, ktorú prebíjal ťukot dažďa na okná sme sa odobrali do pohodlia izieb. 

A ráno nás vytiahne zo sna vôňa byliniek a kvetín...

Jeden deň blbec v dome Lenky Zbrankovej

Tma. Sychravá studená tma, ktorá prichádza s jeseňou, si uzurpuje vládu nad svetlom a neustále svoju moc rozširuje a s nadchádzajúcou zimou upevňuje. Po tmavej ceste, osvetlenej len dvoma svetelnými lúčmi auta, konečne dôjdem k bráne. Stlačím gombík na ovládači. Nič. Znovu stlačím. Nič. Záložný zdroj sa nezapol. Nejde elektrina, ako prezradili vypnuté pouličné lampy už od Ledečka, ale ten záložný zdroj už mal fungovať. 

- Prečo musí liať práve teraz?! - 

Zaparkujem auto pri bráne a rýchlym krokom prejdem cez bráničku. V tme nič nevidím a tak vyťahujem mobil z vrecka a vzápätí zakopnem o nejaký predmet a mobil sa mi vyšmykne a spadne na zem. Otočím ho. Obrazovka. Je celá. Zapnem baterku a zistím, že som zakopla o koliesko smetiaku. 

- Prečo je v strede chodníku? - 

Zasuniem ho na svoje miesto a predieram sa rastlinnou džungľou k vchodovým dverám. Zabuchnem za sebou dvere a poteším sa raz a znovu, že sme vybrali dlažbu, na ktorej nie je vidieť neporiadok. Topánky hodím do kúta, zavesím mokrú bundu na vešiak a idem zakúriť v piecke. Na prvom schode započujem, že mladí na seba kričia... 

- No to je deň! - aspoň zakúriť mohli. 

Eliška vyjde z izby a už z dverí na mňa kričí, že sa rozbilo okno a prší dovnútra. Aspoň sa nehádajú poviem si, ale v tom mi dôjde, že to okno treba nejako zaplátať. Lepiaca páska. Igelit. Eliška behala hore dolu po dome, kým našla všetko na záplatu. Zadychčaná mi podáva pásku a pridŕža igelit. Aspoň jej nie je zima pri toľkom telocviku. Po tom ako sme zaplátali okno som zbehla po mop a spolu sme utierali vodu z podlahy. Muselo veľmi silno fúkať, keď ten strom spadol a rozbil nám okno. Elišku i jej priateľa sme dočasne presťahovali do jednej z hosťovských izieb, z ktorých majú prístup do kúpeľne. V izbu s rozbitým oknom sme poistili dvoma krútivými pohybmi kľúča. 

Keďže som bola na pracovnej večeri, už som nebola hladná, tak som po ťažkom dni a situácii s oknom nechcela nič iné, len si dať teplý kúpeľ. Vošla som pod sprchu a olial ma prúd studenej vody. Mohlo mi napadnúť, že keď nejde eletrina, tak nepôjde ani kotol. Vyletela som v župane z kúpeľne a utekala zapnúť záložný zdroj. Konečne sa osprchujem. 

Vôňa eukalyptu, ticho a plamienky sviečok aspoň trochu zmyli starosti tohoto dňa. Po fiasku zo sprchou by dobre padol teplý čaj. Vojdem do kuchyne, otvorím skrinku s čajmi a skrinka zíva prázdnotou. 

- Dnes mám ale šťastie! - povzdychnem si. 

Otočím sa na päte a idem spať. Dnes už žiadne prekvapenia. 

Veľká posteľ, plná vankúšov a prikrývok, ma každým krokom priťahovala viac a viac do svojho hrejivého objatia. Pravidelné bubnovanie kvapiek dažďa ma vťahovalo do svojho rytmu, ticho a teplo prikrývok ma, zatiaľ čo vonku zúrilo nevľúdne počasie, prenieslo do tajov snov. 

Konečne kľud. Keď v tom: Prááásk! Izbu mi ožiaril blesk. 

Dokonalosť. 

Otočila som sa na bok, pritlačila vankúš na hlavu a pokúsila sa zaspať. 

Pokúsila.